Začíname...

Správny príbeh má začiatok. Aj tento ho má. Bude to príbeh o  nás všetkých, celiatikoch, a o mne súčasne. Nemyslím tým vymyslený, imaginárny, ale skutočný. Tak to skúsme..

Život „správneho“ celiatika sa začína nezabudnuteľnou skúsenosťou u gastroenterológa. Tí, ktorí žijete svoj život s bezlepkovou diétou, viete o čom hovorím: Hadička do krku. Fajn, možno to znie pre niektorých vulgárne, ale ako inak to opíšeme? Samozrejme, môžeme použiť aj odborný výraz - endoskopia, ale to by sme už neboli vo familiárnej nálade. Všetci naokolo novo-celiatikovi hovoria: „Veď je to len taká tenká hadička, v pohode.“ Ak malou hadičkou nazývajú to, čo má hrúbku ako môj malíček (okej, ja mám celkom chudé palce) a „v pohode“, keď mi ju zasúva do krku, neviem - neviem. Najprv si musíte počkať v čakárni, kde vidíte pohľady vychádzajúcich ľudí. Netvária sa príliš nadšene, veď kto by aj. Keď sa konečne dostanete na rad, ste psychicky pripravený. Aby som však nebola len negativistická, až také neznesiteľné to nie je. Ak predýchate prvý pocit, že prehĺtate vec, ktorá vyzerá ako hadík a po stenách čriev odrazu cítite škrabkanie, dá sa to. Našťastie to trvá iba krátko. Avšak, ešte na druhý deň som cítila v krku niečo ako to, čo tam bolo predtým, a nemohla som poriadne jesť. Na druhej strane, aspoň lekári sú na to zvyknutí. Aj sa im čudujem, že sa nezbláznia, keď ľudia odgrgávajú (nikdy som si nemyslela, že som takých zvukov schopná) a slinia. A mať takýto úžasný zážitok dva dni pred mojim vstupom do plnoletosti. Krása! Kedy sa inokedy pustiť do boja s lepkom, ak nie pred prvým jubileom (aj keď asi druhým, ak za prvý považujeme 15 rokov a občiansky preukaz s fotkou z radaru). Ale existuje na to vhodný čas? Žiť s tým odmalička je zlé, lebo nemôžeme ochutnať to, čo ostatní. Vysvetlite malému dieťaťu, že nemôže jesť chlebík ako iné detičky okolo. Je teda lepšie, ak to zistia v neskoršom veku? Fajn, poviete si, že mohli skúsiť jedlá s lepkom. Ale nie je ťažšie si opäť zvykať na niečo odlišné, ak ste predtým jedli „normálnu“ stravu?

Ja Vám môžem poskytnúť len jeden pohľad, ten môj. Dôležité bolo sa s tým vysporiadať a pripraviť sa na boj. Boj s voňavými čerstvými rožtekmi. S nádherne vyzerajúcimi koláčikmi. S donáškou pizze. S obedmi v reštaurácii. No najmä som sa dala na večný boj so sebou samou. A to už je čo povedať.

Samozrejme, ak by sa Vám to zapáčilo, nabudúce si dáme: „Ako prežiť.. (s celiakiou)“.

Autor článku: Barborka